Súcit bol pre mňa vždy pocitom, ktorý sa orientoval na iných. Pohľad na utrpenie a bolesť niekoho v nás akosi prirodzene spúšťa účasť na tom, čo prežíva iný. Neuroveda tento proces vysvetľuje zrkadlovými neurónmi, ktorými navnímavame, čo sa okolo nás deje a vzťahujeme to na seba. Ak teda vidím, že niekto pri mne prežíva bolesť, cez zrkadlenie predpokladám ako veľmi to bolí a práve táto moja bolesť spúšťa účasť s tým druhým. Niekedy to vyjadrujeme len pohľadom, úsmevom, inokedy aj slovom, dotykom alebo konkrétnym činom. Všetky tieto akcie chcú vyjadriť náš postoj – som s tebou, nie si v tom sám, to čo prežívaš je ťažké. Samozrejme platí to aj pri radosti a šťastí, keď nás radosť okolia vedia vyrušiť z našich náročného prežívania a vtiahne nás do veselosti. Hovorí sa že radosť je „chytľavá“.
Tomuto procesu hovoríme empatia teda schopnosť rezonovať s druhým a s tým čo prežíva. Súcit však ide ešte ďalej ako empatia i keď ona je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Bez empatie niet súcitu. No súcit k rezonancii alebo účasti pripája aj aktivitu, ktorou chce utrpenie alebo bolesť zmierniť. Niekedy to môže byť aktívna podpora trpiaceho, pomoc, v situáciách, na ktoré nemáme dosah to môže byť aj prianie, aby sa utrpenie zmenšilo, alebo želanie aby ten druhý mal silu niesť to, s čím aktuálne zápasí. Nie je teda až tak dôležité ako sa snažím utrpenie zmierniť, ale postoj, že som schopný niečo urobiť. Tento postoj nám dodáva vedomie, že nie sme voči situácii bezmocní, ale máme nejaké (niekedy len nepatrné) možnosti prispieť k zmierneniu utrpenia iných.
Môžem však mať súcit aj so sebou? Človek je schopný uvedomovať si, čo sa v ňom deje. Vie vnímať naše prežívanie s odstupom a teda ho aj ovplyvniť. Nie vždy sme toho schopní, vo vypätých situáciách tento odstup môžeme dočasne stratiť, ale spätne to často vieme zhodnotiť. Vďaka schopnosti mať odstup od nášho prežívania sme schopní mať súcit aj so sebou. Môžeme si uvedomiť, že to, čo prežívam je ozaj náročné. Fakt, že sa cítim vyčerpane, nahnevane, smutno alebo mám obavy je v poriadku. Uznaním môjho prežívania takého aké je, bez toho aby som to popieral, odmietal, alebo to hodnotil sa súcit so sebou začína. Tým ďalším krokom je snaha zmierniť moju situáciu, ktorú prežívam ako náročnú. Hľadanie a skúšanie toho, čo mi pomáha je spôsobom ako sa o seba postarať, pomôcť si a zmierniť náročnosť mojej situácie. Je to cesta ako neostať bezmocný voči realite ktorej čelím. Snaha pomôcť si zahŕňa na jednej strane to čo môžem urobiť ja, to čo ma teší, baví a nabíja energiou. A rovnako aj hľadanie pomoci od iných alebo podpora odborníkov. Pestovanie a praktizovanie súcitu so sebou prispieva k väčšej radosti zo života, spokojnosti a vyváženým vzťahom. Taktiež pomáha zmierňovať stres, keďže je akýmsi protipólom sebaobviňovania, sebahodnotenia a vnútorného perfekcionizmu, keď sa necítime dosť dobrí. Tieto nepodporné postoje zvyšujú náš vnútorný stres a môžu viesť k úzkostiam a depresiám. Súcit so sebou je v tomto kontexte akýmsi vrodeným antidepresívom, nakoľko nás podporuje v láskavosti k sebe a tiež zvyšuje našu odolnosť voči vonkajším podnetom k stresu. Súcit so sebou je teda postojom, ktorý by sme si na našu cestu životom mali vziať a neustále ho prehlbovať a trénovať.