Keď som prvý krát počul túto vetu, bola pre mňa ťažko uchopiteľná, zdala sa mi ako všeobecné klišé a dokonca celkom mimo. Ako mám prijať svoj život alebo jeho časť, keď sa neuberá tým smerom, ktorým by som chcel? Cítim sa v ňom niekedy stratený a nenaplnený. Ja takýto život nechcem, nechcem predsa prežívať prázdno, ktoré sa tam sem-tam vkradne. Chcem sa zbaviť úzkosti, ktorá za mnou často kráča ako tieň. Rád by som odstránil strach, ktorý ma v živote brzdí a paralyzuje až tak, že sa neviem pohnúť v živote ďalej, rozhodnúť sa, usporiadať vzťahy, kde sa necítim dobre… Ja to chcem prežívať inak..
Keď sa nachádzame v tomto bode, uvedomujeme si svoju nespokojnosť a chceme svoj život zmeniť. Volíme si rôzne spôsoby, ako na to. Môžeme skúsiť utekať od toho, čo nás ťaží pomocou práce, zábavy, neustálej činnosti alebo aspoň pripojenia k internetu. Alebo môžeme skúsiť bojovať s tým, s čím sme nespokojní, snažiť sa meniť svoje prežívanie cez rôzne techniky, prístupy a presviedčanie sa, že to cítime inak. Oba tieto prístupy môžu byť aj užitočné, no niekedy nefungujú. Dávame do úteku alebo do boja toľko energie a naša nespokojnosť tým niekedy ešte vzrastá.
Možno že nás život priviedol na miesto, kde môžeme skúsiť nový spôsob ako sa vysporiadať so svojou nespokojnosťou – prijať ju. Zastaviť sa a pozrieť sa našej nespokojnosti do očí. Preskúmať ju, čo nám chce povedať. Skúsiť rozoznať jej hlas a porozumieť tomu, čo naše vnútro potrebuje. Cesta prijatia seba, hlavne tých častí, ktorých by sme sa chceli zbaviť, nie je vždy tá najľahšia. No ak cez ňu dokážeme prejsť, môže nám priniesť zmenu, ktorá má novú kvalitu. Pretože už nebudeme od niečoho utekať, alebo sa za niečím naháňať. Ale budeme sa učiť byť sami so sebou, s tým akí sme.